romybb

Žijem asi v takom meste, kde sú čudní ľudia. Chodia ako keby spali, či sa nezobudia? Žijem asi v krajine, kde sa ľudia nudia, myšlienkami v prítomnosti v iných svetoch blúdia. Majú stavy depresie cez deň ba aj v noci, diabol svojou zlomyselnosťou ich drží v moci. Za euro sa zabíjajú ako takí cvoci, vypadá to, že už ľuďom asi niet pomoci. To sú veci, ktoré sa ja snažím strašne pochopiť, ľudia kvôli dlhom schopní sa sa vešať, utopiť. Odísť vonku od rodiny a už sa späť nevrátiť, rodinu si kvôli prachom doživotne rozvrátiť. Aj u mňa to tak dopadlo, že nás prachy rozdelili, ženu po rokoch napadlo, aby sme po samom žili. Dostal som sa do stavu, keď pretiahol by som si žili, avšak mám dve krásne deti, ako by bez otca žili? Hrozilo mi, že prídem o deti, ba aj o barák, život sa mi rozpadal ako krehký domček z karát. Nebolo kde skloniť sa, nebol žiadny kamarát, doľahol na mňa pocit, že ma nikto nemá rád. Potom som si spomenul na knihy, ktoré čítam, že vždy jesto východisko, že vždy jesto ísť kam. Vzoprel som sa depresiám, život inak vnímam, začínam si plniť sny a už iba nesnívam. Naučil som sa, že každý problém nesie riešenie, miesto depresií mám zo života potešenie. Dom mi zostal, deti milujú ma, všetko super je, v živote sa s blbosťami trápiť, to je bláznenie.